Medvedia ruja 2026

Pre mňa osobne bola tohtoročná medvedia ruja prvou. Nieže by som sa v minulosti nevenoval tomuto druhu, ale prístupom, časom a energiou, ktorú som do nej investoval, by sa tak určite nazvať dala.

Keďže som sa do sveta fotografie tohto druhu ponoril naplno až túto sezónu, považoval som za rozumné spojiť sa s niekým, kto má viac skúseností ako ja. Na medvede sú dvaja vždy viac ako jeden, no a ako by povedal môj známy, pri dvoch je to vždy 50 na 50 :D. Vďaka známemu, ktorého mi "dohodil" iný známy :), som sa prepracoval do skupiny ľudí, ktorí sú vyslovene vysadení na medvede. Spoznal som tak množstvo nových ľudí a nadviazal priateľstvá, ktoré spája rovnaká vášeň. Vďaka za to všetko!

"Rozbeh" alebo začiatok bol viac než pozvoľný. Okrem medziročného úbytku medvedej populácie v oblasti, kde som trávil najviac času, nepomáhal ani fakt, že medvede boli neustále a cielene vyrušované veľkým počtom nielen fotografov túžiacich po fotke, ale nanešťastie aj samotnými poľovníkmi a miestnymi obyvateľmi. Tí neváhali používať aj invazívne metódy, ako sú delobuchy, strieľanie z upravených výfukov áut a používanie špeciálnych plašičiek. A to všetko na miestach so zvýšeným výskytom medveďa hnedého – tam, kde je medveď proste doma. :/

Prvé dva týždne boli slabé nielen na fotografiu, ale dokonca aj na pozorovanie. Chýbalo šťastie, ale pokojne to mohlo byť aj skúsenosťami alebo dokonca netrpezlivosťou, s ktorou ja osobne podľa mňa problém nemám. Ostatným sa celkom darilo a uverejňované fotografie na osobných účtoch sociálnych sietí rovnako naznačovali, že medvedia ruja začala a všetko ide podľa očakávaní.

Mne osobne sa zadarilo paradoxne až vtedy, keď som sa odhodlal chodiť na medvede sám. Neviem, možno je to nastavenie mysle, možno niečo iné, ale faktom zostáva, že 90 % fotografií uverejnených v tomto článku alebo v portfóliu bolo vytvorených počas vychádzok, keď nebolo nikde ani živáčika a bol som sám.

Celé to začalo rannou vychádzkou na "medvediu lúku". Sám, po tme, hodinu pred rozvidnením som sa potichučky prekľučkoval na miesto, odkiaľ som plánoval fotiť. Počas brieždenia som si vybalil techniku a pripravoval sa na fotenie. Vtom som periférne spozoroval pohyb cca 20-25 m odo mňa. Zdvihol som hlavu a neveriacky pozoroval siluetu naozaj zdatného samca, akého som doteraz videl len v dokumentárnych filmoch.

Svetla bolo ešte málo a tento "medvedí duch", ako sa starým mohutným samcom zvykne hovoriť, nemal v úmysle zdržať sa. Podarilo sa mi nasnímať doslova pár momentiek, ktoré mi s úctou pripomínajú silu a impozantný vzhľad tohto jedinca, ktorý dostal pomenovanie "Fliačik".

Ďalší z momentov, ktoré by som rád vypichol, sa odohral na horskej lúke, na ktorú mi prišiel pár a zotrval na nej viac ako pol hodiny. Bol to dostatok času a priestoru na navnímanie správania medveďa v ruji vo svojom prirodzenom prostredí. Po čase, keď sa pár stratil z dohľadu, sa ukázal zdatný medvedí samec, ktorý išiel po ich stope. Predviedol sa mi v plnej kráse a "pricupkal" až na vzdialenosť, keď to prestalo byť pre nás oboch bezpečné. Ozval som sa mu a ako to už býva zvykom, medveď si vybral cestu ústupu.

Po chvíli rýchlej kontroly nasnímaných fotografií (ich kvality a ostrosti) ma prekvapil vyššie spomenutý pár, ktorý sa znenazdajky vrátil a prešiel mi "popod nos"... doslova na pár metrov popri lesíku, v ktorom som sedel. Prešiel okolo lesíka a pokračoval v medveďom rituáli cca 30 m odo mňa. Zostal som tak trochu uväznený, nakoľko sa párik venoval jeden druhému na ceste, ktorá bola mojou jedinou možnosťou na odchod. Nakoniec som sa "prihovoril" aj k týmto dvom a po miernom zaváhaní, keď medvedica nevedela, kam odbehnúť, a vybrala sa mojím smerom, som sa musel ozvať ešte raz. Tentoraz už bola asi 15-20 m odo mňa v lesíku a môj hlas a jeho smer počula zreteľne, nakoľko odbehla bez výrazného stresu a aj so samcom sa stratili v miestach, kadiaľ som plánoval odchod. To nevymyslíš :).

Tretím top momentom bolo stretnutie s mladým medveďom, ktorý sa mi prišiel ukázať na sklonku dňa, keď som už mal všetko pobalené a poberal sa domov. Vykročil som od miesta, kde som sedel viac ako dve hodiny, s tým, že dnes teda nič. Na veľkú vzdialenosť som si všimol mohutnú guľu, ktorá to mala namierené mojím smerom. Svetla rapídne ubúdalo, a tak som si povedal, že vyskúšam šťastie. Pobral som sa mu krajom lúky a lesa oproti, až som prišiel dostatočne blízko. Rýchlo som sa "vybalil" a urobil ešte pár krokov navyše, aby to za niečo stálo. Macko sa rozhodol, že to vidí rovnako, a tak sme sa stretli "na pol cesty" zhruba na 15 metrov. Mladý samec, ktorý svojím pohybom na veľkú vzdialenosť pôsobil naozaj mohutne, mi dovolil nasnímať peknú sériu. Keďže bol čoraz bližšie, musel som sa mu prihovoriť. Poviem vám, trikrát sa mu z lúky so šťavnatou trávou nechcelo a ignorácia môjho hlasu bola evidentná. Nakoniec som ho však "prehovoril" a pobral sa rezkým krokom opodiaľ. Nádherný zážitok ku koncu inak nudného dňa v teréne.

Tohtoročnú medvediu ruju som si nesmierne užil. Hodnotím ju ako nadpriemerne úspešnú, fyzicky, ale aj psychicky naozaj vyčerpávajúcu, aj v súvislosti s faktom, že chodiť fotografovať medvede prevažne sám nie je vôbec zadarmo. Fotografie podľa mňa dostatočne demonštrujú jej priebeh a verím, že naladia k pozitívnemu vnímaniu týchto nádherných, charizmatických lesných obyvateľov, ktorí majú za mňa nesporné zastúpenie v ríši zvierat, ale aj u nás na Slovensku. No a keďže som človek, ktorý celý život rád aktívne dopĺňa adrenalín vo svojej najčistejšej forme, fotenie medvedej ruje mi k tomu naozaj dobre poslúžilo. Vďaka za to :).

Pod článkom pridávam niekoľko ďalších fotografií z iných vychádzok, keďže dokopy ich bolo naozaj dosť.