Srnčia ruja 2026

Skoré vstávanie o 3:30 ráno a hromada času stráveného aj počas večerov, takto by sa v krátkosti dala opísať tohtoročná srnčia ruja.

Počasie bolo komplexne teplé až horúce, tak ako to počas leta býva. Faktom ale je, že u nás pod Tatrami bývala klíma priaznivejšia, aspoň pre mňa, nakoľko teploty okolo 25 stupňov sú pre mňa tak akurát a všetko nad 25 stupňov je už moc.

Myslím, že práve to medziročné otepľovanie, aj keď nie výlučne, sa podpísalo pod pomalý nástup ruje a priebežne aj jej "slabý odvar" až dokonca.

V podstate som celú srnčiu ruju absolvoval u nás za mestom, pokiaľ nepočítam jeden výlet do Košíc spojený s krátkym "foto adventure" a spolu asi tri cielené výjazdy na Spišské Podhradie. Srnčiu ruju som si "okorenil" asi štyrmi vychádzkami na podhorské lúky Vysokých Tatier a som za to len a len rád.

U nás som mal vyhliadnutého asi 3-ročného srnca, ktorý celú ruju kraľoval miestnej lokalite. Jeho správanie a zvyky počas ruje však boli prinajmenšom nezvyčajné a akákoľvek snaha o "diagnostiku" jeho (ranného/večerného) správania a návykov sa mi rozpadla ako domček z kariet. Jeden deň bol tu, druhý deň inde. Jedno ráno sa ukázal neskoro po rozvidnení inokedy mi prišiel ešte za tmy v štýle "skočím ti na krk". Fakt, že sa jednalo o pána revíru, podporila aj skutočnosť, že počas niekoľkých rán a asi dvoch večerov som ho zazrel v podstate len na zlomok času, a aj to pri tom, ako hnal iného srnca preč z rujoviska cez celú lúku a cestu až do lesa, kde sa nadobro stratil.

Aktivita sŕn by sa dala považovať za primeranú a vábenie, ku ktorému nepristupujem skôr ako 1. tu medzera augusta, fungovalo výborne. Počas dvoch, možno troch vychádzok sa mi dokonca podarilo nafotiť srnčiu dámu do 10tu medzera nie bodka minút po príchode na miesto. Rýchlovka, ktorú po odskočení srny "dochutil" príchod srnčiat a "prezentácia" na pár metrov. Možno je to miestom a možno niečím iným. U nás však početné zastúpenie sŕn absentuje a keď sa v revíri, kde som fotil nachádzali dokopy tri, tak vôbec nepreháňam. Pravdepodobne aj táto skutočnosť dotvorila realitu a priebeh srnčej ruje u nás za mestom. Milo ma potešilo aj násobné stretnutie s pánom, ktorý sa rovnako ako ja venuje foteniu, prevažne však točeniu videí voľne žijúcich zvierat, a tak sme si spolu čo to "poštebotali" a vymenili si skúsenosti. Po veľmi dlhej dobe pozitívne stretnutie s "random" človekom, ktorý sa venuje niečomu podobnému. (Pozdravujem.)

Vo vyšších polohách na podhorských lúkach bola aktivita o niečo lepšia, avšak tam mi vábenie proste nefungovalo. Jedného rána som si sadol ešte za tmy a počas brieždenia skúšal vábiť. Nič. Zaujal som iba srnu pasúcu sa vedľa kríkov, a aj to na úrovni zdvihnutia hlavy. Zvyšný čas som investoval do večerných vychádzok a myslím, že som trafil do čierneho. Počas jedného večera mi neprišlo na vytipované miesto ani popri vábení nič. Pobalil som si teda "saky paky" a pobral sa preč. Vo zvyku, asi už zo skúseností, mám prichádzať na miesto fotenia jednou trasou a odchádzať z neho inou. Tak tomu bolo aj tentokrát a pri zostupe z lúky pod lesom som si asi na 100 až 150 medzera m všimol srnčeka, ktorý to mal namierené iným smerom. Po neúspešnom fotovečeri som si povedal, že už nemám čo stratiť, a vyskúšal som vábiť. Prvá vábnička - NIČ, druhá vábníčka - aspoň sa pozrel mojím smerom. "Prehovoril" som ho až tou treťou, najstaršou (z dreva), ktorá sa mi už rozpadáva zakaždým, čo do nej fúknem. Srnček nabral môj smer, a tak som sa pripravil na fotenie. Akcia za všetky peniaze sveta. Srnčeka som dostal na pár metrov, síce už v zbytkovom svetle, ale zato v nádhernom prostredí horských tráv a s úžasným rozostreným pozadím. Prišiel pred mňa, neskôr ma obišiel okolo stromu, pri ktorom som sa skrčil, a následne sa vrátil opäť naspäť. Celé to mohlo trvať aj 8 minút, a tak mi z toho večera okrem nádherných fotiek ostala aj krásna spomienka a zážitok.

Iný večer som si sadol vyššie na okraji lesa a čakal na srnca, ktorý už mal svoju partnerku vybratú. Zo trikrát som pískol, ale "ostalo ticho".

Po cca pol hodine spoza mňa niečo odskočilo a po tom, čo som sa vyľakal a otočil, som neveril vlastným očiam. Bol to srnec, na ktorého som čakal. Prišiel z úplne iného smeru, ako som očakával, a bol sám. Zjavne som nebol vydesený len ja, nakoľko s brechotom prebehol poza mňa a ostal stáť na lúke bez možnosti fotiť. Po chvíľke pobehovania a brechania z miesta na miesto som sa mu skúsil ozvať a šťastena mi opäť dopriala. Srnček sa prišiel pozrieť bližšie a dovolil mi urobiť pár cvakov bez toho, aby vedel, kde som, alebo skôr kto/čo som. Následne už veselo odbehol bez brechania a vo mne ostal dobrý pocit, že som ho príliš nevyplašil.

Spišské Podhradie spolu s rýchlym výletom do Košíc príjemne prekvapilo. Nielen aktivitou a "originál" srnčou rujou, ale aj množstvom zveri a príležitosťou na fotenie v podstate "pri ceste". V Košiciach, kde som bol v podstate iba odviezť sestru na ranný let do USA som zaparkoval auto asi 5 medzera km od letiska pri lúke oddelenej hustým porastom. Na lúke som si ešte za tmy všimol srnu s mladým a o niečo vyššie dvoch srncov v zápale naháňačky. Chvíľu mi trvalo, kým som sa vedel presunúť bližšie na miesto, kde sa dalo ako-tak sadnúť a fotiť. Pomohla tomu zápletka s vyššie spomínanými srncami, z ktorých jeden bol odohnaný a ten druhý pribehol k spomínanej srne a začal ju tlačiť od srnčaťa. To ostalo samé a srnec so srnou sa ešte za relatívnej tmy (málo svetla na fotenie v pohybe) rezkým krokom stratili na horizonte. Na moje prekvapenie po krátkej chvíli pribehol k srnčaťu odohnaný srnec a ja som mu skúsil písknuť. Zareagoval. Svetelne už bila "dvanásta hodina" a prvé lúče slnka sa opreli o zem a jeho telo. Mne srnček nádherne zapózoval, aj keď na veľmi krátky čas, nakoľko fúklo smerom odo mňa a srnček sa mi stratil na horizonte po rýchlom "vyzdvihnutí" srnčaťa.

Na Podhradí to bol len tip, ale povedal som si, že to skúsim, nakoľko roky rokúce chodím okolo a aj v spojitosti s fotením krajiny viem, že so srnčou zverou je to tam zaujímavé.

A nemýlil som sa. Konkrétne na jednom mieste som mal na lúke jedného rána asi 12 kusov srnčej zveri, z toho troch srncov. Popri nich sa ešte za tmy na moje prekvapenie pásla aj vysoká. Tej som ale nevenoval žiadnu pozornosť a sústredil sa na srnčiu zver. Jeden zo spomínaných srncov stál naozaj za všetky peniaze a podľa môjho úsudku sa jednalo o staršieho srnca v životnej forme a s nádherným parožím. Celkom iste najsilnejší srnec, akého som túto sezónu videl, ak nie vôbec najsilnejší, akého som kedy videl na vlastné oči.

Žiaľ, ako to už býva zvykom, tento typ srncov je poriadne "vybitý", a tak mi nedal možnosť zdokumentovať jeho silu fotografiou, ktorá by za niečo stála. Satisfakciou mi ostal "len" fakt, že na Podhradí mi zapózovalo niekoľko sŕn a dva slabšie/mladšie srnce. Aj za to málo som vďačný a určite sa tam ešte vrátim.

Záver:

Srnčia ruja bola pre mňa aj napriek slabému štartu (v súvislosti s počasím a podmienkami) a množstvu času do nej investovaného celkom dobrá a hodnotím ju z pozície fotografa pozitívne. Opäť som sa čo-to dozvedel, niečo nové naučil a ostáva mi okrem fotografií množstvo zážitkov a momentov, na ktoré budem ešte dlho spomínať.

Ďakujem ti, pani príroda.