Jelenia ruja 2026

Príchod jelenej ruje sprevádzalo tento rok pekné počasie s vysokými teplotami. Koncom augusta som preto začal intenzívnejšie navštevovať miesta s výskytom jelenej zveri. Prvé akustické signály, že sa to celé začalo, bolo počuť hlboko v doline tesne pred zotmením 31.8. Začiatku jelenej ruje som sa najskôr venoval vyššie v horách, konkrétne v pohorí Kozích chrbtov. Po niekoľkých vychádzkach som však usúdil, že navštevovať toto miesto príliš často veľa "ovocia" neprinesie, a presunul som sa do Vysokých Tatier. Miest, kde som trávil tohtoročnú ruju, bolo viacero. Dá sa však povedať, že som ostal verný domácemu prostrediu a po dlhých rokoch som sa foteniu vo vrcholnej sezóne venoval prioritne v biotopoch horských mladín, rúbaní a sčasti aj na podhorských lúkach.

Rád spomínam na momenty z čias, keď som jeleniu zver vyhľadával na poliach a lúkach v bezprostrednej blízkosti obcí, odkiaľ sa mi darilo nosiť domov množstvo zaujímavých záberov. Vývoj však nezastavím. Tento rok som síce odchádzal bohatší o krásne momenty a zážitky, no s fotografiami to už také ružové nebolo. Fotiť zver v jej prirodzenom biotope je o dosť náročnejšie – nielen na samotné stretnutie, ale aj na pohyb v teréne a vôbec na schopnosť dostať sa na miesta, kde sa zver zdržiava. Na miestach, ktoré v živote videlo len málo ľudí a kde počas roka nestretnete živú dušu, som sa často sám seba pýtal: "Čo tu, preboha, robíš?" Sú to však presne tie lokality, kde narazíte na silné staré jelene a "vyplavíte" toľko adrenalínu, že vám to vystačí na celý rok.

Priznávam, že foteniu ruje som sa tento rok venoval naozaj intenzívne. Vždy, keď sa dalo, bol som vonku. Pri dvadsiatej rannej či večernej vychádzke som to už prestal počítať. Okrem slabého priebehu ruje a nadpriemerne teplého počasia som sa potýkal aj s takzvaným "ohniskovým faktorom". Jednoducho povedané – často som bol od zveri príliš ďaleko, alebo naopak až moc blízko. Pár fotografií v tomto článku podľa mňa dostatočne demonštruje, čo mám na mysli. Mnohé z momentov, ktoré si z tohtoročnej ruje odnášam, sa však do hľadáčika nezmestili. Veľmi veľa sa toho dialo buď zavčas rána, kedy človeku neostávalo nič iné, len voľným okom sledovať a počúvať les v bezprostrednej blízkosti, alebo neskoro večer, kedy už nezostalo žiadne svetlo. Nie som typ, ktorý potrebuje záber stoj čo stoj. Roky za aparátom ma naučili, že jedna kvalitná fotografia má väčšiu hodnotu ako desať "obyčajných" bez svetla, emócie či zaujímavého prostredia.

Celý priebeh tohtoročnej ruje by som s čistým svedomím mohol označiť za doteraz najslabší, aký som kedy zažil. A že ich už bolo! Možno je to úplnou zmenou prostredia, zmenou môjho prístupu k fotografii, možno počasím a možno to tak celé malo byť, aby som si uvedomil širšie súvislosti a novú podstatu. Ďakujem matke prírode za čas bez ujmy, ktorý mi dovolila stráviť v jej lone, a verím, že o rok to bude stáť za to. Posledné zaručanie som tento rok počul 3. októbra.